Ako sa dve Babetty k Balatonu vybrali

Autor: Jaroslav Hoško | 27.10.2017 o 18:29 | Karma článku: 4,95 | Prečítané:  966x

   Dvaja študenti na mopedoch z osemdesiatych rokov, viac ako 800 kilometrov za 5 dní a množstvo príbehov, o ktoré sa chcem podeliť...Sprav si pohodlie a prečítaj si jeden z najlepších zážitkov môjho života...

Kam?

   Jazero Balaton - je najväčšie jazero v strednej Európe, kedysi patrilo k turistickým atrakciám na ceste k stredozemnému moru, dnes sa však väčšina ľudí snaží dostať "dole" čo najrýchlejšie. Samotné Maďarsko, kde sa toto jazero nachádza, je pre cestujúcich iba tranzitná krajina a ide o to, ju čo najrýchlejšie prejsť. Osobne som si to skúsil autom minulý rok. Balaton už nie je viac tak vyhľadávaná turistická destinácia ako za čias minulých.

Na čom?

   Predstavovať Slovákom moped značky Babetta nebude veľmi potrebné, ale možno sa tu nájde niekto kto nevie o čom je reč. Mopedy Babetta boli vyrábané od začiatku 70. rokov, konštrukčne pripomínajú bicykel, ktorý je poháňaný spaľovacím dvojtaktným motorom s objemom 49ccm. Maximálna (nie cestovná) rýchlosť Babetty je zhruba 40 km/h. Spotreba tohto bicykla s motorom, alebo motorky s pedálmi (ako sa vám viac páči) je na úrovni dvoch litrov mixu benzínu s olejom, na každých 100 km jazdy.


Prečo?

      Kúzlo Babetty mi učarovalo asi v 12-tich. Odvtedy pretieklo už veľa vody a ja som na strednej škole používal Klárku (tak som si nazval svoje približovadlo) na každodenné dochádzanie za štúdiom. Tá prešla menšou rekonštrukciou a drobnými úpravami. Druhý člen našej výpravy – Matúš, sa Babette venuje o niečo menej, avšak veľmi rád sa nechal vtiahnuť do tajov a dejov okolo týchto „rýchlych a spoľahlivých“ strojov.
     Nápad vybrať sa na Babette niekde ďalej mi vŕtal v hlave zhruba od druhého ročníka strednej. Najskôr ma lákalo Chorvátsko, ale po zvážení prípadných rizík som vedel, že na prvý raz je to trochu veľa. Od tohto času som jazdil po „kade-tade“ na väčšej motorke, avšak s úspešným zvládnutím maturitných skúšok sa otvorili pomyselné dvere pre dobrodružný trip.
     Na jar sme teda naše stroje dali do poriadku a motory prešli generálnou opravou.  Ja som postupne počas leta zabiehal a Matúš putoval do Nórska za zárobkom. Náš výlet sa tak odložil na začiatok septembra. Chystanie sa bolo však raketovo rýchle. Matúš strávil doma iba pár nocí, dni trávil zabiehaním Babetty, na ktoré neostal predtým čas. Na poslednú chvíľu sme zháňali ešte stan, či powerbanku a iné základné veci na kempovanie. Dva dni pred našim odchodom mi fešák volá, že Babetta nikam nechce ísť. Po zistení príčiny sme zistili, že chyba je v zapaľovaní. Jedna vec, ktorá sa dokáže pokaziť je tyristor v obvode elektriky. Nedávno som ho menil na svojej druhej Babette, takže to bola prvá vec, čo mi napadla, a ktorú som mal doma. Po výmene všetko perfektne klapalo.

 

Dobré ráno, je čas vyraziť

     Dohoda, že 6:30 budeme vyrážať okamžite padá po uvedomení si, že ešte chceme navštíviť obchod a kúpiť posledné veci na cestu. O siedmej teda vyrážame z Nemšovej (15km od Trenčína) a závratným tempom 30km/h začíname krájať koláč kilometrov, ktorý netušíme, aký bude veľký. Prvé menšie zaváhanie je hneď v Piešťanoch, kde zle odbočujeme a vydávame sa do stúpania, na ktorom vrchole zisťujeme, že nebolo vôbec potrebné, môžeme sa teda vrátiť naspäť dolu a pokračovať druhým smerom. Plán na dnes sú Maďarské hranice, takže času máme dosť. Cestou sa zastavujeme v Galante, kde si robíme obedňajšiu pauzu a sme zatiaľ radi, že všetko beží bez problémov. Za ňou sa mi však zdá, že mi niečo cinká v spojke. Preto ju preventívne rozoberám, ale zisťujem, že všetko je v poriadku. Strata 20 minút a ideme ďalej. V Medveďove, kde som chcel prvýkrát rozložiť stan sme s veľkou časovou rezervou a preto nadstavujeme kilometrový míľnik dňa dodatočne vyššie.
    Prekračujeme teda hranice, kde hneď za tabuľou Matúš doťahuje plynovú rukoväť a pokračujeme smerom k náhodnému jazierku, ktoré som našiel na mape GPS-ky. Malo by ležať v blízkosti dedinky Toltestava. Keď prechádzame dedinkou, asfaltka sa mení na cestu tretej triedy a tá na štrkovú cestu. K jazierku to má byť iba pár sto metrov...štrková cesta sa mení na poľnú cestu s jamami a Františka (tak budeme volať našu GPS) nám hlási, že sme v cieli...ale v našom okolí nič nie je...Hmm...čo teraz, v kukuričnom poli si asi stan nepostavíme.


    Pokračujeme teda ďalej, poľná cesta sa mení na lesnú a naložené Babetty sa derú dopredu. V duchu si hovorím, že toto je ten pravý „adventure trip“...Našťastie po chvíli vidíme vytúženú vodnú plochu, je však súkromná. Prichádzame teda za pánom v tričku security a v angličtine sa mu snažím povedať, že by som tu rád prespal. Priateľský chlapík mykne plecami a Maďarsky odpovedá. Tasím teda eso vo vrecku – prekladač. Tu už milý pán chápe a ihneď niekomu volá s tým, že sú tu dvaja mladí „na takých malých komároch“ (to som celkom identifikoval). Návrh bol odklepnutý a my staviame prvýkrát stan, trvá nám to asi hodinu, ale ako bonus získavame tečúcu vodu a možnosť nabiť si elektroniku. Kemp zadarmo, nie je to super? Medzitým príde zhruba 25 ročný chalanisko menom Tim a anglicky prehadzujeme pár viet, tiež je motorkár a na podobnom mopede ako Babetta vraj začínal keď bol mladší. Radí nám nejsť po hlavnom ťahu k Balatonu, ale cestou 82, ktorá je záživnejšia a „ideálna pre nás“. Zisťujeme taktiež, že strážnik je pôvodom z Poľska, takže komunikácia je o niečo jednoduchšia. Poďakujeme mu za rady a on nám popraje veľa šťastia. Večer varíme poctivý guláš zo sáčku, usudzujeme, že aj keď nás bolia zadky, tak nápad vyraziť úplne niekde preč na mopedoch je super. Zabudol som, delíme sa o jednu plechovkovú Plzeň. Druhú sme dali strážnikovi.

 Smer Tapolca                          

     Ráno vstávame, jeme ryby z konzervy a balíme sa, Matúš dotiahne rukoväť a pokračujeme späť na Gyor. Odtiaľ na odporúčanú cestu. Cestou ešte stojíme a ja sa presviedčam o správnosti smeru. Zrazu trúbi auto, z neho k nám ešte raz príde strážnik, ktorý hovorí, že keby nás niekde videl, tak nám pomôže. Milé. Cestou spoznávame krásy Maďarska a Matúš občas doťahuje jeho plynovú rukoväť. Pred nami sa však asfalt dvíha. Mne to nevadí, ale Matúšova jednorýchlostná Babetta sa s tým trošku pasuje a jeho rýchlosť klesá z 30 na zhruba 15 s občasným príšľapom do pedálov. Ešte pred vrcholom kopca je reštaurácia, pri ktorej vidíme zaparkované motorky. Mávajúcich motorkárov zdravíme a pokračujeme stúpaním hore – v nádrži máme obaja pre istotu trošku viac oleja, takže o vôňu spáleného oleja a príslušný vizuálny efekt je postarané.
     Cesta však prebieha v poriadku a ja si užívam krásne prostredie Maďarskej prírody, jediné čo mi kazí dojem z cesty je, že ma môj veľký ruksak ťahá na jednu stranu, takže zastavujeme a veci v ňom prehadzujem tak, aby bol vyvážený. Komu to napadlo dať všetko náradie na jednu stranu? ...Cieľom dnešného dňa je Tapolca. Do nej prichádzame ešte za svetla a užívame si pekné centrum.
     Hlavným dôvodom prečo sme tu je však návšteva romantickej jaskyne a plavba člnom po jej útrobách. Najskôr si však dávame večeru v reštaurácií. Na to, aby sme našli jaskyňu sa pýtame jednej mladej slečny či vie anglicky, ona suverénne, že áno. Komunikácia a navigácia však zlyhala a tak išla s nami a ukázala nám kde sa jaskyňa nachádza. Bolo to hneď vedľa tej reštaurácie kde sme boli pred chvíľou. Zisťujeme však, že jaskyňa je už zatvorená a otvorená bude až ráno. Preto sa rozhodujeme, že je najvyšší čas nájsť si miesto, kde si postavíme našu strechu nad hlavou. Zhodli sme sa na tom, že pôjdeme smerom von z mesta a tam, kde to bude vyzerať schopne, tam jednoducho ostaneme. Doslova pár metrov za tabuľou konca obce vidím poľnú cestu, tá ústi na voľné pole, kde je na trávnatom mieste parkujeme naše stroje a staviame stan. Tento raz to však už ide rýchlejšie, večer dávame Maďarské plechovkové pivo a nocujeme.

Poďme už k jazeru

   Ráno natáčame „reláciu“ - Varenie s Matúšom. Hlavným chodom sú dve sáčkové polievky varené v balenej vode. Málo vody spôsobilo, že to bola skôr slaná bomba ako polievka, ale deň bude dlhý a jesť treba. Vraciame sa teda do spomínanej jaskyne a zisťujeme, že sme jediný pár rovnakého pohlavia z návštevníkov. Trošku homo, ale berieme to športovo, veď sa predsa ľúbime sme predsa turisti z ďaleka :). Tu som si uvedomil aké je to tu krásne a za relatívne lacný peniaz si odnášame naozaj luxusný zážitok. Zhruba za študentských 6€ vás čaká prednáška v múzeu v Maďarčine, doplnená anglickými a nemeckými tabuľkami, 3D dokument, občas je to doplnené o maďarský humor. Vždy keď sprievodkyňa niečo vtipné povie, tak sa Matúš nasilu smeje a ja sa smejem na ňom...ale pozor to najhlavnejšie, plavba jaskyňou na člne. Na ňom ste vždy dvaja, jeden pádluje a druhý sa pozerá. Hádajte kto sa z nás dvoch pozeral, aby si to všetko zapamätal a mohol o tom písať? ...Každopádne atmosféra a všetko okolo stojí za to. Určite sa oplatí ísť navštíviť toto miesto ak ste v okolí. S partnerkou to bude čistá romantika. My však kupujeme magnetky a sadáme na Babettky.
 


   Okolo obeda pokračujeme smerom k nášmu vytúženému cieľu – k Balatonu. Cesta je v pohodičke, krajinka začína pripomínať svojim reliéfom trošku Chorvátsko a my prechádzame mestečkom Balatonakali. Nič zaujímavé tu nie je okrem kúpaliska, tak pokračujeme ďalej. Smer polostrov Tihany. Tu už začínam rozumieť prečo bol Balaton taký obľúbený kedysi. S otvorenými ústami by som najradšej hneď zosadol a šiel obzerať centrum pešo. Z toho však akosi nič nebolo a my sme sa „spustili“ dolu kopcom k samotnému jazeru. Prostredie je však nádherné a veľmi sa mi tu páči. Kocháme sa a pomalinky postupujeme smerom na Balatonafurred. Cestou  však Matúš hlási chybu a tak zastavujeme. Pre neho doťahovanie výfuku, pre mňa prestávka na pár fotiek a uznanie, že Balaton je naozaj veľký, keďže nevidím horizont – skoro ako pri mori. Aj atmosféru to má takú podobnú.


     Túto noc máme v pláne spať v kempe, takže okamžite po objavení vjazdu ideme dnu. Na Recepció zisťujeme čo a ako, kompletne zhadzujeme všetky veci z Babiett, aby sme sa šli po postavení stanu previezť do centra a najesť sa. Po "luxusnom" fastfood-e, ideme naspäť do kempu kde sa kúpeme v jazere, ktoré má odhadom sviežich 20 stupňov. To je tak, keď prídeš v septembri. Napriek teplote máme obaja obrovskú radosť a ja sa teším ako malý chlapec, že prvýkrát plávam v Balatone. Každopádne vzduch je teplý a tak bosí usudzujeme, že ideme do blízkeho obchodu na magnetky a na nanuk. Dvaja bosí chlapci v Tescu? Prečo nie.

 

Opilci v dejinách


     Hovoríme si, že by bolo dobré spoznať trošku viac okolie. Zrazu sme pešo ďalej než sme boli na Babettách predtým. Prechádzame sa popri Balatone, kecáme a navštevujeme večerné obchodíky s magnetkami. Nie som striktne veriaci, ale ak Ježiš dokázal premeniť vodu na víno, tak my sme dokázali nákup magnetiek premeniť na nákup pálenky. Zrazu si už nie len bosí, ale už aj mierne pripití robíme prechádzku smerom späť ku kempu. Zisťujeme, že Maďarsko má nie len krásnu prírodu, ale aj pekné dvojnohé stvorenia sa tu občas vyskytnú. My sa však radšej potácame smerom k stanu. Nechce sa nám však spať, takže meníme plán a ideme tam kde je najväčší hluk. V skutku geniálny nápad. Narazili sme na partiu mladých Belgičanov, ktorí mali v sebe ešte viac ako my. Áno, rád píšem uvedomelé blogy a naozaj, každý kto ma pozná vie, že nie som fanúšik alkoholu a plytkej zábavy, ale...my sme potrebovali spoločnosť a trošku spoločenského lubrikantu pomohlo k nadviazaniu kontaktu s okolitým svetom. Medzitým prichádza prvýkrát slečna z ochranky a hovorí nám, aby sme boli tichšie...chápeme, snažíme sa, ale zvučná francúzština Belgičanov mixnutá s angličtinou nás sa ozýva stále dosť nahlas. Po druhom upozornení ideme preto radšej k jazeru, kde prebiehajú debaty a smiechoty s nohami omočenými v jazere. Matúš vyťahuje silný žuvací tabak...Belgičania padajú na zem ako domino. Jeden po druhom. Sem tam pripomienka od securiťákov, ale povedzme, že nakoniec všetko dopadlo v poriadku, „požičané“ stoličky z reštaurácie sme vrátili a upratali sme sa do stanu.

 

Nie je to vždy iba slniečko a radosť z jazdy


     Ráno sme vyplatili kemp, čo bolo zhruba 18€ pre dvoch. Matúš zisťuje, že po otvorení palivového kohútika mu benzín preteká cez karburátor, ale nejako sa začíname hýbať a vyrážame z kempu. Moje nadšenie z toho, že pokračujeme smer Budapešť netrvalo dlho. Prvýkrát sa zastavujeme zhruba po jednom kilometri...Konštatujeme, že je to naprd a treba sa pustiť do rozoberania. Po otvorení karburátora zisťujeme, že plaváky sú mierne krivé, avšak v tom som problém nevidel, takže pravdepodobne zlý ihlový ventil...každopádne príčinu sme nevyriešili.  Z Matúšovej hlavy vyšiel lukratívny nápad, že bude striedavo otvárať/zatvárať benzín a hľadať vhodnú polohu páčky kohútika, v ktorej pôjde „také akurátne“ množstvo benzínu a Babetta pôjde.

 


   Táto snaha sa zdala spočiatku ako úspešná, avšak po ďalších piatich kilometroch v stúpaní si Babetta definitívne povedala, že sa jej tu páči a nikde nejde! Adrenalínovo odstavujeme na kraji cesty a meníme sviečku. Ale nie tak rýchlo. Kde myslíš, že som dal sviečkový kľúč? Správne, úplne na spodok vecí, ktoré sú zbalené na mojej Babette. Po zhruba 20 minutách sa zasa hýbeme, bojujeme, občas s príšľapom, ale relatívne stabilne sa posúvame. Večer dávame prestávku na jedlo a konštatujeme, že sa začína mračiť. Stan by mal však vydržať a preto ideme hľadať miesto, kde skloníme hlavu. Ako tak pokračujeme a hľadáme vhodné miesto, ktoré sa našlo za jednou malou dedinkou asi 80km od Budapešti, zisťujeme, že proti nášmu výletu sa stavia aj mierny vietor. Sme unavení ako kone a prešli sme najmenej kilometrov doteraz. V stane vládne depresívna nálada a my rozmýšľame čo ďalej. Chce sa nám síce spať, ale tempo vetra sa zdvíha a začína pršať. Nakoniec aj na chvíľu zaspíme, avšak takmer okamžite sme hore a iba čakáme v stane. Náveterná strana stanu je už kompletne mokrá a ja sledujem (pripravený zasiahnuť) jeho striešku, ktorá je bičovaná vetrom. Stále sliedime a udržujeme pohotovosť pre prípad, že by nám sfúklo aj kryciu plachtu. Keďže sme každý roh ukotvili na 3 háčiky, dúfal som v to, že to vydržíme. Toto sú tie momenty keď si človek uvedomí, ako by bol radšej niekde, kde je pevná strecha, sucho a teplo. Nie v stane, kde počujete a cítite všetky príznaky búrky. Toto hodnotím ako najhoršiu noc doteraz. Skoro som sa pos*al. Zajtra už nestanujeme.


Strastiplná cesta domov 


     Ráno zisťujeme, že to bolo veľmi na tesno a stan drží iba silou vôle. Ešte stále za riadneho vetra balíme všetko na naše rýchle stroje a znechutení pokračujeme bez raňajok rovno smerom do Budapešti. Obe slečny vyštartovali bez námietok.
     Čoskoro si obzeráme krásy maďarskej metropoly a fotíme sa na námestí. Naozaj som prekvapený aké množstvo turistov navštívi toto mesto mimo sezóny. Každopádne odporúčam sa ísť radšej presvedčiť naživo. Chvíľku sa prechádzame a užívame si Budapešť.  Je však čas obeda a teda čas pohnúť sa smerom domov. Vďaka „perfektnej“ navigácií blúdime a končíme na vjazde na diaľnicu. Vystrašení sa točíme cez protismer, okoloidúci Maďar trúbi a niečo kričí z okna. Určite to, že nám fandí. Ďalšia cesta vyzerá zaujímavo, akurát ešte raz sa mi stane, že Matúša strácam v späťáku. Zasa kričí nejaký človek z okna. Tu mi však dochádza, že som ho asi nechal za sebou.  Ono sa to kľudne stane. Pri dlhej ceste na Babette už totiž nerozmýšľate nad jazdou, ale nad čímkoľvek ostatným. Či už sú to sladké palacinky, ktoré by ste si dali v tej chvíli, teplá sprcha keď vám je zima, alebo premýšľate nad tým, prečo ľudia žijú tak rýchlo, keď vy idete práve 30 a užívate si cestu. Alebo idete vy tak pomaly? Po chvíli sa zasa otáčam...vidím, že šľape Matúš a nie jeho 207-čka. Po chvíli sa však kočka zasa chytí a pokračujeme smer Ostrihom.


    Ešte raz som zle odbočil. Stojíme na semaforoch, kde nemám priestor a nervy na normálne otočenie sa. Otáčam Babettu na zadnom kolese a podľa „úžasnej“ navigácie ideme ďalej. Ale kam? Pred nami začína najzaujímavejšie stúpanie z celej výpravy. Sme vôbec správne? Áno sme, akurát si robíme okľuku ako delo cez dedinu Pilisszentkereszt (myslím) a za rinčania malého motorčeku si užívam okolité lesy a kopce. Našťastie hviezdy sú nám naklonené a my prechádzame po hodinách útrap hranice domova. Všetko ide skvele a jediný dojem nám kazí počasie. Obloha sa mračí a my začíname moknúť ako psy. Vo Vrábloch stojíme v autobusovej zastávke aj s Babettami a hľadáme lacné ubytovanie. Ako postupne dážď upadá, tak špekulujeme nad tým, že našu cestu dokončíme aj keby máme prísť domov o polnoci.
     Zmoknutí, mierne uzimený sa presúvame od Nitry smerom domov, zotmelo sa a nič ťa nepoteší viac ako zistenie, že tvoja Babetta, ktorá svieti už beztak dosť biedne, práve v tejto chvíli nesvieti skoro vôbec. Maďarské žiarovky už nikdy viac. Našťastie Matúšová 207 teraz výnimočne zachraňuje situáciu a my pokračujeme. Posledná skúška odvahy nás čaká pred Trenč. Teplicami a to prejazd cez Machnáč. Hore kopcom tlačím Matúša nohou za zadnú časť košíka jeho mašinky. Občas prišliapne a obaja dúfame, že sa dostaneme na vrchol kopca. Spomaľujeme na tempo okolo 5-10km/h,  dôležité je však, že sa hýbeme. Eufóriu radosti, ktorá nami prešla po úspešnom zvládnutí tejto čerešničky na torte si držíme až po zbytok cesty domov. Zastavujeme, lúčime sa a obaja pokračujeme domov už po svojom (každý asi 100m :) ). Spokojný a šťastný parkujem a prichádzam domov. Späť do tepla a do pohodlia, ktoré som si na pár dní dobrovoľne okresal.

 

 

Čo mi to dalo?

 

     Existuje pár vecí, ktoré si človek uvedomí pri takomto uletenom výlete. Začal som si (opäť)  vážiť pre nás, bežné veci. Samozrejme, nešli sme do Afriky a ani sme neboli na ceste pol roka. Avšak teplá voda, pohodlná posteľ a „domov“ je to čo som videl naozaj rád po takmer týždni mimo komfortnej zóny, hlavne po tej poslednej noci a chladnej ceste domov. Ďalšou vecou, ktorú ťa naučí život s Babettou je nestresovať keď sa niečo pokazí. Naučí ťa s pokojom riešiť tvoje problémy a nadobudneš pocit, že všetko sa dá dočasne opraviť. Poslednou a pre mňa najpodstatnejšou vecou je však to, že tento nápad posilnil kamarátske puto a vytvoril zážitok, ktorý ostane zapísaný v srdci navždy.
     Že či by som sa dal na to znovu? Kedykoľvek znova, pokojne aj na viac dní. Určite chcem ešte niekedy podobnú „šialenosť“ zopakovať, možno aj s väčším kilometrovým nájazdom. Cestovanie na Babette síce nedosahuje pohodlia turistických motoriek, či auta, ale dokáže ponúknuť niečo špeciálne. Pocit toho, že vnímaš každý kúsok cesty, prostredia, meniacu sa atmosféru a stíhaš si obzerať ešte viac detailov okolia ako na bežnej motorke. Ľudia sú priateľskí, niektorí spomínajú a veľmi radi pomôžu ak sa vyskytnú nejaké problémy. Možno ešte radšej a ochotnejšie, ako keby sme boli na veľkých turistických motorkách.

     Ak si sa dočítal až sem – tak som veľmi rád, dúfam, že ťa môj zážitok pobavil a možno sa aj ty v blízkej budúcnosti vydáš na nejakú dobrodružnejšiu cestu. Nemusí to byť práve výlet na Babette, ale pokojne čokoľvek iné, čo ti dokáže rozšíriť obzory, skúsenosti a vytrhne ťa z kolobehu každodenného života, ktorým žijeme takmer všetci na tejto planéte. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Peniaze na reformu školstva v rozpočte nevidno

Školstvo je v rozpočte málo ambiciózne.

ŠPORT

Za odchodom Kozáka môžu byť spory a únava. Nahradí ho Hapal?

Trénerom futbalistov môže byť prvýkrát cudzinec.

DOMOV

Auto v protismere? Napáliť to do stromu je najhoršia voľba

Ak je vodič pripútaný, je lepšie sa s autom prevrátiť za krajnicou.


Už ste čítali?