Ako som sa "odpísal"...

Autor: Jaroslav Hoško | 21.5.2013 o 8:17 | (upravené 5.6.2013 o 22:22) Karma článku: 3,04 | Prečítané:  224x

Možno to poznáte, darí sa a vy sa posúvate pomaly ďalej, ku šťastiu chýba len málo ...ale potom to príde, pád, vyčerpaný fyzicky a začínate od znova...

Dúfam že čoskoro sa vidíme opäť na biku na výjazde ;)Dúfam že čoskoro sa vidíme opäť na biku na výjazde ;)

Po pretekoch v Senici nasledovali tréningy, najčastejšie v Beckove, pomaly som sa tešil na ďalšie preteky ktoré sa mali uskutočniť v Gbeloch....Hej tie Gbely kde chodia chalani, kamaráti od motoriek celkom často jazdiť a ja som tam nebol ani raz. No dobre, idem do toho, hovorím si.

Ráno a zabývanie ako už pri "vstávačke" na preteky býva, ráno sa vstane, dochystá sa na čo sa deň pred odjazdom náhodou zabudne....Ale teraz to bolo trochu iné, nie že by som sa netešil, tešil som sa, cítil som sa zdravotne super ale stále som mal zvláštny pocit. Áno pred pretekmi je to normálne ale toto bolo iné, no nič kašlem na to a ideme aj tak si len moc vymýšlam. Po príchode do Gbelov sa opäť vítam s našimi a pozerám na trať, vyzerá to dobre, toto by mi sedelo, trať urobená na rovine, prehľadná, podklad tiež dobrý na pohľad. Ok, ledva som si stihol prejsť pešo trať a už jazdili prvé quady. Išiel som sa teda obliecť, nachystať...

Štartujem motorku, zasa ten blbý pocit ale ignorujem ho a idem sa postaviť do čakacieho priestoru kde ešte robíme s kamarátom osmičky, štarty na rozcvičenie. Čakám s motorkou na odmávanie a brnkám si s ňou, sem tam ju vytočím aby náhodou nezaspala. Konečne vlajka na odjazd. Radím si a idem...Konečne som rozohriaty keď začínam cítiť že niečo nie je v poriadku, motor začne nepríjemne klepať a kým stihnem niečo urobiť, stratí výkon, podradzujem až do jednotky ale motor nakoniec s rachotom skape....Stojím s vypnutým motorom uprostred trate a okolo mňa lieta plno bláznov, ktorí ma míňajú niekedy o pár cm. Snažím sa nakopnúť, motor ale hovorí nie a nedá sa mi ani pretočiť, zosadám a snažím sa dotlačiť motorku mimo trať, s námahou sa mi to darí ale aj tak veľmi ťažko...Po zaberáku a dotlačení motorky do depa príde kamarát že keď som ho obiehal počul nejaké divné zvuky od motorky...V depe máme pocit že motor je zadretý nedá sa skoro ani pretočiť ani nič...skúšame zhadzovať niektoré veci a rozmýšlame nad tým, po nie veľmi dlhej dobe zisťujeme že motor je kaput...Ja nervačím ale zároveň mi je smutno a čudne z toho pocitu z rána. Neskôr motorku nakladáme na vozík a ja ostávam s chalanmi do ich prvej jazdy, s kamarátom ktorý tiež nejazdí dnes pre tlmiče na motorke dedukujeme prejazdy zákrut, skoky a robíme zo seba expertov na Motocross a robíme si z niekoho srandu, že ako ide (ktovie či by sme šli lepšie :D )...Ešte ideme na cigánsku, zmrzku a potom aj tak idem znechutený s pokazenou motorkou domov...

Čo sme začali robiť keď sme prišli domov ? Umyl som motorku, zhodil som si veci domov a začal dúmať prečo mi to nešlo ani pretočiť...Len tak skúsim pretočiť a čo sa nestane...motor sa pretočí s ľahkosťou ako bežne, skúšam štartovať no nejde to, ešte kopnem do toho zasa a zrazu vŕn...Motor ide a ja sa čudujem, ale nie tomu že ide ale to aké zvuky vydáva, jak keby mu niekto búchal kladivom po hlave. Hneď to vypínam s dúfaním "nech sa tam toho ešte viac nepokazí"...Tak sme dali dole hlavu a valec. Pozerám na to ako puk a vidím že valec je doškriabaný, piest na šrot a v kluke veľká vôla. Búcham sám sebe na hlavu a nervačím, lebo keď bol v zime motor rozobratý o vôle som vedel ale bola malá, ale teraz sa mi to vypomstilo....No nič, valec išiel na nanesenie nicasilu, a motorka do PB na výmenu ojničnej sady a kľukovky...Sám sebe nadávam ešte týždeň po tomto a premietam si to v hlave prečo som v zime zaváhal...

Čo robiť kým motorka príde ?
Nemôžem predsa prísť o kondičku a tak berem bike a stále robím blbosti od opierania kolesa o strom alebo o stenu, cez otočky na prednom až po chodenie po zadnom...Proste také to blbnutie, to mám rád...až kým ma nezavolá kamarát na Downhillovú trať do blízkeho mesta. Neodmietam a idem, nemám na to bicykel ale tak čo, dobrý jazdci zalietajú aj na dverách, tak prečo to neskúsiť a aj tak nie je doma čo robiť. Prvý raz som na dráhe a celkom sa mi to páči, rútim sa dole, a je to okrem iného super pocit. Po poslednom skoku chalani konštatujú že mi to ide fest dobre a že dávam posledný skok skoro do dopadu ktorý neskákali niektorý s celoodpruženými bajkami. Až po zistení že jazdím motocross už vedia príčinu a ďalej mi hovoria že by som mal ukecať našich na "zjazďák". Takto to ide v podstate 4 dni...Na 4tý deň si ideme dať s Mišom (kamarát) dráhu, kopírujem vlnky, zákrutu si dávam šmykom ide sa mi dobre ale do jednej zákruty zle nadbieham a už idem šmykom rukou do stromu a prst mám stlačený dosť veľkou silou, bolí to, pozrem sa na to a vidím že je na ňom strhnutá koža ale nič vážne. Išiel som s tým teda na druhý deň na RTG (už pozerám že je odklonený a napuchnutý) a tam zisťujem že mám poškodený kĺb. No nič, čo už bolí to ale dá sa to prežiť. O 3 dni na to je to už lepšie a už len s malou bolesťou idem späť na downhillovú trať, kde som sa už rozumne rozjazdil a išiel si svoje tempo a postupne zrýchloval, chytil som nákop a začal si dávať skoky ktoré chalani označili ako pre hardtail ťažko skákateľné. Kamarát mi po jednom navýšenom skoku hlási že som prepatý. Vytlačili sme si to zasa hore a tam rozmýšlame čo zorganizujeme cez víkend, nejakú opekačku s pojazdom-hej to by šlo. Ja už rozmýšlam že si dám posledné 2 jazdy a idem domov. Ešte malé dohady kade sa teraz ide (variácia trate) a ideme, opäť zákruta šmykom až na doraz a potom rýchli odpal na skok aby to išlo až do dopadu, vo vzduchu uvolnenie sa a pocit slobody ktorý dáva iba motocross a bike, je to adrenalín a fyzická aj psychická záťaž ale zároveň je to aj odragovanie sa od každodenných starostí a rutiny, je to úžastné. Ja idem za jedným chalanom a pozerám že niečo divné sa deje predomnou ale idem aj tak aby som si zachoval nejakú rýchlosť na ďalší odskok, pre istotu prst na brzde. Už mám predné koleso vo vzduchu keď pozerám že mi predomnou chýba dopad, ja blbec som si neuvedomil že toto je transférovy skok a dopad je odklonení o poriadny kus ďalej ako ja dopadnem...Skôr ako som si toto dopovedal v hlave už som len cítil dopad mimo trate a veľký strom predomnou ktorému sa len tak tak vyhýbam, mám ruky stlačené na brzdách, zadok v šmyku a predok "ako-kedy", pred sebou ďalší strom a ja sa ešte s veľmi veľkou ostatkovou rýchlosťou rútim čelne naň, na poslednú chvíľu uvoľňujem prednú brzdu aby som netrafil čelne strom ale viem že sa už nárazu nevyhnem...RANA....

Pád...Ocitám sa na zemy a ležím, nedokážem sa nadýchnúť, mám vyrazený dych a len márne sa snažím dostať nejaký vzduch do seba, nedokážem sa ani pohnúť lebo ma všetko veľmi bolí, po 15minutách sa posadím ale nedá sa mi vydržať a opäť ležím, chalani ma nakoniec pomocou "stoličky" prenesú dole pri cestu a ja volám bratrancovi nech po mňa príde že potrebujem do nemocnice...V nemocnici idem okamžite na RTG, tam zisťujem že nemám zlomené rebrá (plusový bod), hneď idem na CT a USG a tam už zisťujú že mám natrhnutú slezinu, pomliaždené pľúca a ľavú obličku a ďalšie "dobroty"...Ani sa nenazdám a už ležím na lôžku a ocitám sa na JIS a aj keď moc nevnímam, počujem niečo o prevoze mladého chalana do Bratislavy...Niečo ma pichlo ale moc to nebolelo, pozrel som sa okolo seba a to ja už mám v každej ruke kanylu a už aj som v sanitke na ceste a pri mne jeden pán ktorý sa so mňou rozpráva aby som už asi nezavrel oči. Onedlho už ležím na JIS v BA a vedľa mňa registrujem veľmi sa trápiaceho mladého chalana o ktorom sa z počutia dozvedám že má rakovinu vo veľmi ťažkom štádiu, podávajú mu adrenalín a resuscitujú ho, za chvíľu vidím kňaza a všetkých doktorov pri ňom. Ja som na ceste na áro a stále neviem čo sa s ním stalo, hovorím si že som dobre na tom ako som skončil oproti nemu. Dva dni na áre idú veľmi rýchlo a druhý deň keď už začínam vnímať a aj niečo prehovoriť tak vyfasujem notebook a pozerám si film a nejaké seriály. Prevážajú ma o poschodie vyššie na chirurgiu a po príchode sem som sklamaný z prísupu sestričiek (česť dvom výnimkam) a všetkého ostatného okrem asistentov ktorý majú v sebe ešte trochu niečo takého ako "úcta k pacientom". Po dvoch dňoch som sa spýtal na toho chalana z JISky a už len počujem že zomrel...Toto by sa nemalo stávať...Idi*ti čučo pijú a mladý ľudia v zemy hnijú...Túto časť radšej preskočím rovno do posledného týždňa lebo predtým nič zaujímave nebolo, ani chodiť, iba maximálne pol hodinu sedieť a potom zasa ležať...Posledný týždeň už je to dobré a ja chodím na malú vzdialenosť (na wc, do jedálne apd.) na vlastných nohách, na dlhšie, napr. na USG a do posluchárne kde sa buď premietalo alebo sa hralo divadlo na vozíku...Raz keď sa tam hralo divadlo sme sa s kamarátom spoznali s dvoma babami z ortopédie a ja som s tou jednou stále v kontakte a sme veľmi dobrý kamaráti ;) ...Škoda že sa to stalo deň pred mojím odchodom a už sme sa okrem toho kina nevideli. Nevadí, nemocnica nakoniec priniesla aj dačo dobré a ja som už po troj-týždňovom oddychu, ktorý trval ako tri roky konečne doma s poučením od doktora v ktorom okomentoval to že to bolo vážne zranenie pri kt. mi hrozilo vykrvácanie a že mám byť 6 mesiacov (slovom) bez fyzickej záťaže. Toto ma veľmi psychicky natrhlo /skoro ako tú slezinu/, lebo som čakal maximálne tak tri mesiace ale pol roka znamená že na preteky môžem tento rok zabudnúť a sezónu som tak rýchlo skončil ako aj začal...Najskôr problémy s motorkou a potom som sa takto rozbil. Teraz by som sa nemal ani moc hýbať ale viem že to nepôjde a ja vám budem sem pridávať nejaké príspevky do rubriky foto ...Tento rok sem už článok z moto-akcií kde budem ako pretekár asi nenapíšem, maximálne divácky pohľad, ale budúcu sezónu to odpálim znova vo veľkom štýle aby to šlo tak ako má ;) ...Už teraz sa teším na budúcu sezónu a z tohto článku by som vám chcel darovať jednu dlhšiu vetu...

Nikdy to nevzdávajte, aj keď padnete dole, či už fyzicky, že sa nebudete môcť hýbať, hovoriť, alebo psychicky, prípadne obe naraz (čo je vždy ťažšie), vždy si verte že sa dokážete "znova chytiť" a ono to pôjde, síce pomaly ale pôjde. Dneska už chodím pomaly aj po okolí, jedávam už všetko a viem že na motorku sadnem skôr ako za pol roka (nie pretekovo, len tak).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?